HODNOTOVÁ ORIENTÁCIA A AŠPIRÁCIE ČLOVEKA

Zhruba od osemdesiatych rokov v západnej Európe, u nás o niečo neskôr, začína byť jasné, že svet a človek sa nachádzajú v novej fáze, ktorú označujeme ako postmodernú. Jej typickými prejavmi je strata veľkých ilúzií, rovnocennosť úplne protikladných názorov. Už nečakáme na zázrak dokonalej budúcnosti, obávame sa katastrôf, ktorých pravdepodobnosť je vďaka presýteniu informáciami natoľko vnucovaná, že o ne prakticky každý stráca záujem. Najvýraznejším prejavom je neochota podriadiť sa akejkoľvek jednotiacej ideológii, autorite, a vytratením sa rozdielu dôležitosti medzi súčasnou politikou, športom, výberom dovolenky, informáciami o počasí a mnohými ďalšími. Všetko je človeku masívne servírované televíziou, rádiom, internetom, tlačou v takom objeme, že sa čokoľvek môže zdať v globálnom svete skoro rovnako dôležité. S postmodernou, ktorej „novosť“ podľa G. Lipovetského (s. 18, 1999) „spočíva v tom, že nemá k dispozícii žiadny vierohodný celistvý model“ sa problematika hodnôt javí ešte dôležitejšou. Postmoralistická éra, ktorá so sebou prináša nové vzťahy, pohľady sú v prvom rade „výzvou“ pre mladú výrazne individualistickú generáciu.
Témy hodnôt, zmyslu a cieľa v živote každého jedinca sa preto už v dvadsiatom a najmä v dvadsiatom prvom storočí stávajú čoraz naliehavejšími. Pôvodcom tohto stavu môže byť najmä fakt, že človek sa v súčasnej dobe ocitol nesmierne osamotený. Nepozná zvieracie inštinkty, ktoré by mu hovorili, čo musí a zároveň sa zriekol tradícií, ktoré vymedzovali, čo je jeho povinnosťou (Frankl, 1997).