Sociálna práca s jednotlivcom - jej vývoj a súčasný stav

Sociálna práca s jednotlivcom je historicky najstaršou metódou sociálnej práce. Toto tvrdenie sa vzťahuje rovnako na praktickú rovinu sociálnej práce, ktorú predstavuje v jej začiatkoch neformálna susedská pomoc, ako aj na teoretickú oblasť sociálnej práce. Snaha vedecky podložiť profesiu sociálna práca začína práve teoretickým rozpracovaním postupu sociálneho pracovníka s jeho konkrétnym klientom. V USA sa už v 19. storočí stretávame s požiadavkou individuálneho prístupu pri riešení sociálnych problémov v spoločnosti. V roku 1843 bol v USA založený Spolok pre zlepšenie podmienok chudobných, ktorý sa zaoberal otázkami riešenia chudoby a pristupoval k pomoci (v porovnaní so vtedajšou praxou americkej sociálnej práce) oveľa individuálnejšie. Cieľom spolku bolo navštevovať chudobných v ich domoch, podporovať ich, nakoľko to je potrebné, pomáhať im pri získavaní práce, povzbudzovať ich pri dosahovaní samostatnosti, viesť ich k úcte samých k sebe, pestovať u nich návyky a v konečnom dôsledku poskytovať aj nevyhnutnú materiálnu pomoc.

V roku 1877 sa v USA zjednotili charitatívne organizácie do Združenia charitatívnych organizácií (COS). Vznik COS dal impulz k rozvoju individuálnej sociálnej práce. Hlavnými tézami COS boli: potreba vedenia čo najúplnejších záznamov o prípade, potreba centrálnej evidencie, význam návštev dobrovoľných sociálnych pracovníkov v domácnostiach klienta a pod. Záznamy vedené v COS neskôr poslúžili aj pre výskum zaoberajúci sa realizovaním materiálnej podpory na individuálnom princípe.