Proces myslenia

Myslenie sa považovalo za špeciálnu kategóriu psychických javov (procesov), avšak v súčasnej literatúre sa konštatuje, že doposiaľ neexistuje žiadna konkrétna teória, ktorá by integrovala poznatky o myslení, ba ani jednotná definícia myslenia ako psychologického javu. Myslenie je totiž aktivita, ktorú ako takú nemožno pozorovať, ale možno v súvislosti s ňou len dedukovať na základe jej vyjadrení navonok, väčšinou vo forme reči.
Asocianisti považovali myslenie za proces asociácie predstáv, behavioristi za proces riešenia problémov a kybernetici za proces spracovávania informácií. Niektorí považujú myslenie za kognitívnu, poznávaciu formu správania, ktorá je charakteristická používaním symbolov ako vnútorných reprezentácií predmetov, ďalší za skrytú manipuláciu s predstavami, symbolmi, a iní za psychický proces sprostredkovaného a zovšeobecneného poznávania objektívnej reality, spočívajúci v odhaľovaní súvislostí. V psychologických slovníkoch sa však myslenie všeobecne definuje ako odpoveď na určitý problém, ktorá vedie k adaptácii jednotlivca na reálnu alebo predpokladanú situáciu. Ani jedna z týchto definícií však nevystihuje podstatu myslenia. Ide totiž o konštrukt, ktorý si vytvoril človek, najprv na dorozumievanie, a ktorý potom prebrala filozofia, a to konkrétne logika (náuka o správnom myslení), noetika (náuka o pravdivosti myslenia), epistemológia (náuka o základoch a charaktere poznávania) a nakoniec najmä psychológia.