Formovanie jazykovej štruktúry kultúrnej slovenčiny v 11. až 15. storočí

Po rozpade veľkomoravskej ríše sa dostalo územie obývané našimi predkami do štátneho zväzku s Maďarmi v Uhorskom kráľovstve. V období 10. - 14. storočia sa postupne ohraničilo územie obývané predkami Slovákov. Na západe sa po víťazstvách i prehrách z jednej i druhej strany ohraničilo územie uhorské (slovanské) proti českému (moravskému). Postupne, až v 11. storočí, sa začala ustaľovať, ale potom sa rýchlo ustálila na severe aj poľsko - slovenská jazyková hranica a poľsko - uhorská štátna hranica. Národnostná hranica slovensko - maďarská bola dlhý čas v pohybe. Ustálila sa tak v 15. storočí, ale rozmanité okolnosti spôsobili, že bola aj po tomto termíne v istom pohybe a nebola miestami dosť výrazná.

Nachádzame sa v období približne 10. storočia. V tomto období po 10. storočí doznievajú slovesné prejavy predkresťanského obdobia. Niektoré skutočnosti naznačujú, že v ľudovom prostredí v 11. - 12. stor. boli stále živé predkresťanské kultové slovesné prejavy pri rozličných kolektívnych obradoch, ktoré tradične vyžadoval pohanský kult. Z tohto hľadiska je zaujímavá lexika starej slovenčiny označujúca pohanské reálie, z ktorej boli utvorené sídliskové názvy, prípadne iné miestne názvy, pričom pri nich je spravidla názov usadlosti alebo iného objektu utvorený zo slov označujúcich kresťanské reálie alebo z mien svätcov, patrónov fár, kostolov a podobne. Podobný jav možno pozorovať aj v blízkosti názvov usadlostí utvorených z etnických mien strážcov hraníc starého Uhorska v 11. a 12. storočí, ktorí si zachovávali svoje tradičné pohanské zvyky. Ide napríklad o Pečenehov, Sikulov a Plavcov (Polovcov).
...