Poslucháč v rečníckej komunikácií

Rečnícky prejav je v podstate dialógom dvoch systémov : prednášateľa a poslucháča. Poslucháč je priamo zúčastnený na tomto dialógu, i keď pri klasickom chápaní dialógu sa tento „nesymetrický dialóg“ javí ako monológ. Poslucháč nie je pritom pasívny, ale počúva čo je tiež aktívna psychická činnosť, a reaguje, teda odpovedá : tlieskaním, mlčaním, mimikou, niekedy aj gestikuláciou, dokonca aj neartikulovanými zvukmi alebo slovami. Hovoriaci človek, hoci využitím všetkých možných prístupových a výrazových prostriedkov, nie je schopný dať najavo všetko, čo si myslí a čo cíti. Cez filter jeho výrazových prostriedkov prejde len istá časť toho, čo chce povedať. Keď chce poslucháč dešifrovať všetky jemu vyslané signály, musí uplatniť a využiť všetky svoje schopnosti na to, aby z tých signálov skonštruoval taký text, aký má na mysli alebo cíti hovoriaci. Z toho vyplýva, že rečník musí rešpektovať schopnosti , znalosti, vzdelanie, inteligenciu a citové zázemie prijímateľa, poslucháča, ktorý je potenciálne iný než odosielateľ, rečník. Prednášateľ si musí uvedomiť, že medzi ním a poslucháčom môžu byť nepatrné, ale aj veľké rozdiely z každej stránky : rozdiely vekové, vzdelanostné, osobno-záujmové a podobne.