Cnosť

Schiller a Kant – podľa Kanta je jednanie dobré iba vtedy, ak sa robí z povinnosti, tzn. Ak je jeho pružinou úcta pred mravným zákonom. Schiller zdôrazňuje vnútornú súvislosť povinnosti a náklonnosti, iba tento súlad je mravne významný. Dôstojnosť ako výraz vládnuceho ducha , tzn. Kategoricky prikazujúceho čistého rozumu, sa má spájať so zmyslovo radostným pôvabom náklonnosti a až potom dôjde v tomto spojení k „ mravnej dokonalosti“. „ Krásna duša „ realizuje túto ideu mravnej dokonalosti jednaním, ktoré na jednej strane vychádza z povinnosti a na druhej strane však je konaná so zmyslovým pôvabom. Náklonnosti však ako afekty zmyslovosti patria podľa Kanta do priestoru prírodnej kauzality. Kontroverzia medzi Schillerom a Kantom kladie otázku , do akej miery by dobo malo byť konané nielen z povinnosti, ale zároveň s radosťou. Schiller požaduje harmóniu medzi rozumovou dôstojnosťou morálneho nároku a zmyslovým pôvabom náklonnosti. Takúto harmóniu má na mysli tiež klasický pojem cnosti.