Aristotelova koncepcia cnosti

Aristoteles pojal rozumnosť ako cnosť praktického rozumu.
Aristoteles odlišuje : etické ( mravné ) cnosti na jednej strane od cností dianoetických ( t.j. teoretických ) na druhej strane od cností poietických ( t.j. cností, ktoré sa týkajú vykonávania zhotovovania, sú to umenie a schopnosti.
Etické cnosti – kvalifikujú k dobrému jednaniu. Sú to návyky, ktoré pre nás činia mravne dobré jednania do určitej miery druhou prirodzenosťou. Rozhodujúcu úlohu pri tom majú náklonnosti. Cnosti podľa Aristotela získavame praktickým navykaním, teda cvičením.