Hľadaj Zobraz: Univerzity Kategórie Rozšírené vyhľadávanie

45 034   projektov
0 nových

Pedagogika (štátnice)

«»
Prípona
.doc
Typ
štátnicové otázky
Stiahnuté
154 x
Veľkosť
1,0 MB
Jazyk
slovenský
ID projektu
8613
Posledná úprava
29.03.2018
Zobrazené
18 595 x
Autor:
gafai
Facebook icon Zdieľaj na Facebooku
Detaily projektu
Popis:
1. Pedagogika ako veda a jej postavenie v systéme vied. Predmet pedagogiky. Základné atribúty pedagogiky. Roviny vzťahu pedagogiky a iných vied. Antropologické a kulturologické argumenty pre existenciu pedagogiky. Súčasný systém pedagogickej vedy.

Nietzsche povedal: „Človeka možno a treba vychovávať, pretože je nehotovým zvieraťom.“ V tomto výroku je naznačený metodický postup antropologického výskumu: vedomosti o človeku sa získavajú na základe porovnávania jeho vlastností s vlastnosťami zvieraťa. Človek, ktorý je chudobný na inštinkty, sa musí so svojím svetom vyrovnávať. Je to v jeho silách. Keďže je konajúcou bytosťou t.j. keďže ako rozumná bytosť môže pomocou reči svet zmysluplne utvárať. Človek je biologicky a psychicky nehotovou , nedokončenou bytosťou. Ohrozenie svojej prirodzenej a duchovnej existencie sa učí prekonávať rozumovo podložením konaním t.j. pomocou rečovo sprostredkovanej zmysluplnej činnosti, ktorá je do istého stupňa jeho konkrétnou historicko-spoločenskou situáciou.

Pedagogika je veda o výchove, ktorá rieši výchovné otázky z praktickej a teoretickej stránky. Pojem pedagogika je odvodený z gréckeho slova paidagogos, ktorým bol nazývaný vzdelaný otrok, ktorý vodil do školy deti bohatých slobodných rodín. Aj ked’ pojem pedagogika je pomerne strarý, neoznačovala sa ním hned’ výchovná a vzdelávacia činnost’. Bolo to najmä z dôvodu, že pedagogika ako samostatná veda o výchove neexistovala. Otázky výchovy a vzdelávania sa skúmali v rámci filozofie. Dokumentujú to aj sofisti: Sokrates, Platón, Demokritos, Aristoteles. Neskôr vplyvom rozvoja kresťanstva sa vytvára nová náboženská výchova, ktorá sa opiera o filozofické názory antiky a učenie Tomáša Akvinského. Jej dominantou bolo riešenie vzťahu rozumu a viery. Tomu zodpovedalo aj vytvorenie nového obsahu vyučovania - sedem slobodných umení: trivium - základné: gramatika, dialektika, rétorika...

2. Historický kontext konštituovania pedagogickej vedy. Významné osobnosti dejín svetového a domáceho pedagogického myslenia.
Starovek:
- prvotnopospolná spoločnosť
- život v skupinách, beztriedna spoločnosť, výchova rovnaká pre všetky deti, neskôr výchova chlapcov iná ako výchova dievčat
- výchova mala všestranný charakter --- možná - každý vedel všetko; málo poznatkov
--- nevyhnutná - nebol spôsob zachovania údajov
- deti sa vychovávali v každodennom styku s dospelými, pri práci i pri hre, od starších preberali životné skúsenosti, osvojovali si pracovné zručnosti a návyky, napodobňovali ich
- ľudia ešte nepoznali písmo, preto ústne podanie sa stalo jediným prostriedkom rozvoja človeka a spoločnosti
Korene vzdelanosti siahajú do antiky - úvahy o výchove nachádzame v dielach
starovekých gréckych filozofov Sokrata /469-399 pr.n.l./, Platóna /427-347 pr.n.l./, Aristotela /384-322pr.n.l./...

Kľúčové slová:

pedagogika

štátnice

UKF

výchova

vzdelanie

vzdelávanie



Obsah:
  • 1. Pedagogika ako veda a jej postavenie v systéme vied. Predmet pedagogiky. Základné atribúty pedagogiky. Roviny vzťahu pedagogiky a iných vied. Antropologické a kulturologické argumenty pre existenciu pedagogiky. Súčasný systém pedagogickej vedy.
    2. Historický kontext konštituovania pedagogickej vedy. Významné osobnosti dejín svetového a domáceho pedagogického myslenia.
    3. Aspekty a metódy skúmania edukačnej reality. Výskumné pracoviská a zdroje výskumných zistení.
    4. Pedagogická terminológia a problémy s jej vymedzením: výchova, vzdelanie a vzdelávanie, učenie a vyučovanie a vzťahy medzi nimi. Ďalšie súvzťažné pojmy. Zahraničné vplyvy pri definovaní základných pedagogických pojmov a uplatňovanie novej pedagogickej terminológie.
    5. Spoločnosť, osobnosť a výchova. Výchova ako spoločensko-historický fenomén, modely výchovy v širšom spoločenskom kontexte. Znaky a funkcie výchovy.
    6. Učenie a jeho charakteristika z psychologického aspektu. Druhy učenia. Pozornosť (druhy a vlastnosti) a pamäť (fázy, druhy a typy) v procese učenia sa žiaka.
    7. Cieľová a obsahová dimenzia výchovy. Hierarchizácia cieľov. Delenia edukačných koncepcií, smerov, modelov a prúdov na konci 20. a začiatku 21. storočia a ich vplyv na formuláciu cieľov výchovy a vychovávania.
    8. Vývin a utváranie osobnosti človeka. Endogénne a exogénne faktory formovania osobnosti človeka a názory na vzťahy medzi nimi z historického a súčasného aspektu. Podmienenosť výchovno-vzdelávacieho procesu. Vnútorné prostredie osobnosti a jeho charakteristika.
    9. Edukačné prostredie, jeho typológia a vzťah k ďalším zložkám prostredia (demografické, geografické, politické, ekonomické a sociálne prostredie).
    10. Výchova a socializácia. Etapy socializácie. Sociálne skupiny - ich formovanie, typy. Vplyv rovesníckych skupín na formovanie žiakovej osobnosti. Sociálne deviácie detí a mládeže. Metódy poznávania sociálnych vzťahov v skupine.
    11. Inštitucionálne činitele výchovy a ich legislatívne vymedzenie. Škola a výchovno-vzdelávací systém v SR. Tradičné a súčasné funkcie školy. Alternatívne a inovatívne školy v SR.
    12. Inštitúcie, zariadenia a organizácie výchovy vo voľnom čase a ich funkcie. Záujmová činnosť detí a mládeže.
    13. Žiak ako antropogénny činiteľ výchovy. Problémy s vymedzením žiaka ako objektu a subjektu výchovy. Ontogenéza dieťaťa a žiaka. Kognitívny a sociálny vývin. Súčasné ohrozenia detí a mládeže a legislatívny rámec ich ochrany .
    14. Vývinové osobitosti žiaka pubertálneho a adolescentného veku.
    15. Integrácia žiakov so špeciálnymi edukačnými potrebami do bežných škôl - jej význam, formy a ciele. Charakteristika individuálnych výchovno-vzdelávacích programov. Učiteľ a jeho práca v integrovanej triede. Spolupráca učiteľa, špeciálneho pedagóga a rodiny pri pedagogickej integrácii žiakov so špeciálnymi výchovno - vzdelávacími potrebami.
    16. Rodina ako primárne výchovné a socializačné prostredie. Determinanty výchovy v rodine. Štýly rodinnej výchovy. Problémovo zaťažené rodiny. Kooperácia rodiny a školy, jej východiská a determinanty z aspektu rodičovského a učiteľského.
    17. Učiteľ ako antropogénny činiteľ výchovy.
    Systém prípravy na učiteľskú profesiu. Pedagogická spôsobilosť, role a kompetencie učiteľa súčasnej školy. Sebareflexia v práci učiteľa.
    18. Procesuálna stránka výchovy. Výchovný proces jeho projektovanie a priebeh. Sebavýchova ako proces zdokonaľovania vlastnej osobnosti. Špecifické princípy vychovávania.
    19. Formy a metódy a metodické postupy v procese vychovávania.
    20. Rôzne pohľady na vymedzenie a konkretizáciu obsahu vychovávania. Širší spoločensko-historický kontext pri vymedzení obsahu vychovávania. Cieľové zložky obsahu výchovy.
    21. Formovanie mravnej osobnosti žiaka. Prosociálna výchova na základných a stredných školách. Obsah a metódy prosociálnej výchovy. 22. Škola a estetický rozvoj žiaka.
    23. Teoreticko-filozofické východiská výchovy k zdraviu, ekologickej a environmentálnej výchovy na základných a stredných školách.
    24. Aktuálne problémy pedagogickej vedy a praxe súčasnej školy. Humanizácia výchovy.
    25. Informačné a komunikačné technológie, médiá a multimédiá v edukačnom procese. Ich pozitíva a negatíva pri formovaní osobnosti žiaka.