Bolivárske revolúcie

Osamostatnenie Latinskej Ameriky je jednou z najdôležitejších častí svetovej histórie 19. storočia.
Vojny za nezávislosť mali kontinentálne rozmery. Znovu sa uskutočnilo veľa pochodov, ktoré podnikal generál San Martín pri prechode cez Andy, Simón Bolívar a jeho cesta z Guayany do Bogoty v roku 1819 alebo ťaženia v hornom Peru v záverečnej fáze bojov.
Hybnou silou revolúcie sa stali horné vrstvy spoločenstva kreolov, bohatej, ale politicky utláčanej koloniálnej buržoázie. Svoj boj zamerali hlavne proti politickému poručníkovaniu materskej krajiny a hospodárskemu vykorisťovaniu kolónii. Bieda domácich Indiánov a mesticov bola až na druhom mieste. Ústrednými postavami latinskoamerického zápasu za nezávislosť boli legendárny bojovníci za slobodu Simón Bolívar a José de San Martin. Latinskoamerické krajiny využívali záštitu Moroeovej doktríny „Amerika Američanom“. Štyri bývalé španielske veľ kráľovstvá La Plata (Argentína, Paraguaj), Peru (Peru, Bolívia), Nová Granda (Kolumbia, Ekvádor, Venezuela) a Nové Španielsko (Mexiko) si vybojovali národnú suverenitu.