NATO v postkomunistických krajinách vs Rusko

Po II. svetovej vojne Východnú a Západnú Európu ideologicky a politicky rozdelila studená vojna. Východná Európa sa dostala pod nadvládu Sovietskeho zväzu. V roku 1949 vytvorilo 12 krajín z oboch strán Atlantiku Organizáciu Severoatlantickej zmluvy s cieľom predísť riziku, že by sa Sovietsky zväz rozhodol rozšíriť svoju kontrolu nad Východnou Európou aj do ďalších častí kontinentu.
V období rokov 1947 a 1952 poskytol Marshallov plán prostriedky na stabilizovanie západoeurópskeho hospodárstva. Úloha NATO ako politickej a vojenskej aliancie spočívala v poskytnutí kolektívnej obrany proti akejkoľvek forme agresie a udržiavaní bezpečného prostredia pre rozvoj demokracie a ekonomického rastu. Povedané slovami vtedajšieho prezidenta Spojených štátov Harryho S. Trumana, Marshallov plán a NATO boli „dve polovice jedného orecha“.
Zakladajúci členovia NATO - Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Island, Kanada, Luxembursko, Nórsko, Portugalsko, Taliansko, Spojené štáty americké a Veľká Británia - sa zaviazali spojiť svoje sily do vzájomnej obrany v prípade vojenskej agresie proti ktorémukoľvek z nich. Tým, že sa Severná Amerika zaviazala brániť západoeurópskych spojencov, dala Aliancia jasne najavo, že akýkoľvek pokus o politický alebo vojenský nátlak na západnú Európu by zlyhal. Vzájomný záväzok tiež viedol k postupnému previazaniu a integrovaniu národných obranných politík, ktoré pôsobilo ako záruka proti obnoveniu militantného nacionalizmu v Európe.
Medzinárodný vývoj, ktorý začiatkom 50. rokov vyvrcholil vojnou v Kórei, potvrdzoval obavy Západu z rozpínavosti Sovietskeho zväzu. V dôsledku toho členské štáty NATO zintenzívnili svoje úsilie vybudovať vojenské štruktúry potrebné pre dodržanie svojich záväzkov spoločnej obrany. Prítomnosť amerických a kanadských vojenských jednotiek na európskej pôde na žiadosť západoeurópskych vlád pomohla presvedčiť Sovietsky zväz, že agresia nemá šancu uspieť.
Dnes je však situácia iná, studená vojna skončila pádom železnej opony a na scénu sa dostáva iný problém globálnej bezpečnosti. Ten trápi krajiny NATO ako aj Rusko. Je to terorizmus. Či už spomenieme udalosti z 11. septembra 2001, alebo Rusko- Čečenský konflikt. Mohlo by sa zdať že medzi „západom“ a „východom“ je teda všetko v poriadku a spoločný nepriateľ číslo jedna je terorizmus. No nie je to celkom tak. Rozpínavosť NATO čoraz bližšie k Ruským hraniciam nenecháva ruského „medveďa“ kľudným. Logicky sa teda tisne otázka prečo vadí Rusku expanzia Nato v suverejných krajinách. V mojej práci sa preto pokúsim aspoň trochu objasniť príčiny Ruskej antipatie voči rozširovaniu NATO.