Človek a transcendentno v stredovej filozofii

Stredoveká kultúra vznikala pod vplyvom kresťanstva. Avšak kresťanské vyznanie bolo dlho výsadou vyšších vrstiev, dvorských družín, pričom roľníci sa len veľmi pomaly rozchádzali so svojím tradičným „pohanstvom“. Teologické ariánstvo, t.j. novoplatónsky pokus pochopiť zložitú náuku o Božej trojici, bolo síce dávno odsúdené a odmietnuté avšak prísne hierarchické rozlíšenie medzi panovníkom, šľachticom a poddaným sa premietlo i do náboženstva: Boh ako panovník vládne tak svetským panovníkom a šľachte, ako aj svojim biskupom, kňazom a rehoľníkom, ale ľud je v obidvoch prípadoch až úplne dole. Ľud, hoci pokrstený, stojí pri bohoslužbách vonku. Náboženský život zostáva preň asi dosť dlho tým, čím bol skôr – a to spoločným slávením sviatkov, kde sa nejaká vnútorná účasť jednotlivca ani neočakáva. Bohoslužba v cudzej, nezrozumiteľnej reči, ktorej dokonca ani niektorí kňazi nerozumeli, dostáva pre účastníkov nutne tajomný alebo priamo magický ráz. Mocný nebeský Boh je veľmi vzdialený a nedostupný, takže človek nutne potrebuje rôzne sprostredkovania. Potrebu priblíženia sa k viditeľnému Bohu spĺňajú sväté miesta, kam ľudia putujú celé dni a týždne. Neľahká púť zároveň vyjadrovala, ako pútnikovi na jeho spáse záleží a zvyšovala jej cenu, čo dobre zodpovedalo stredovekému „skutkárstvu“ a „záslužníctvu“ , ako to neskôr kritizovali reformátori.