Staršia slovenská literatúra

Špecifické črty staršej literatúry

Pri štúdiu staršej literatúry musíme brať do úvahy osobitosti estetických pravidiel i metódy tvorby, ktorými sa staršie diela odlišujú od novších. Hovoríme o špecifických črtách, ktoré bohato ilustrujú zvláštnosti dávnej tvorby.
V prvom rade treba brať do úvahy dominantné a zjednocujúce postavenie cirkvi v spoločnosti, kultúre i v duchovnom živote. V popredí bola didaktická a poznávacia funkcia literatúry (citáty). Meno autora a titul v stredoveku neboli dôležité. Autor stál v úzadí a nevyjadroval vlastné city a skúsenosti. Komentoval a prerozprával tvrdenia literárnej autority, ktorou bola najmä Biblia, diela cirkevných otcov a neskôr antickí autori. Platila imitačná tvorivá metóda, pri ktorej sa parafrázovali niekedy i celé pasáže z iných diel. Prenášané motívy a obrazy sa postupom času ustálili a stali sa topickými.
K najvýznamnejším topom patria napríklad topografické schémy, opis zlatého veku, topické formulky - invokácia, captatio benevolentiae (uchádzanie sa autora o priazeň poslucháčov), formulka devótnosti (poníženosti), formulka brevitas (krátkosti) a formulka adynata (nemožného).
Pre staršiu literatúru bol typický synkretizmus, splývanie umeleckej a vecnej literatúry (veršované slovníky) i literárnych druhov (lyriky s epikou).
Pôvodne mala literatúra orálny charakter, verš bol typickou formou pre všetky umelecké literárne prejavy, čo spôsobila najmä jeho mnemotechnická funkcia. Próza sa vyvíjala na pozadí tradičného verša. Medzi ústnou ľudovou slovesnosťou a písanou literatúrou jestvoval obojstranný aktívny vzťah (exemplum, baroková pieseň a pod.).
Vývinový obraz neraz skladáme zo zlomkov, a to kvôli dlhému časovému rozpätiu, dobovej vzdialenosti i nedostatku literárnych pamiatok, ktoré boli zväčša počas storočí zničené.
Niektoré špecifické črty sa prenášali do filozofického i estetického cítenia ďalších období. Napríklad predstava o nemenlivosti spoločenského rozdelenia, životných princípov a estetických zásad, transcendentálnosť... Alegória a symbolika sú prejavom tohto komplexného myslenia v pevných ustálených obrazoch. Od symbolického výkladu Svätého písma sa prechádzalo k symbolickému výkladu prírodných javov (číselná symbolika, symbolika kvetov, zvierat, drahokamov). Od 13. storočia nastupuje kresťanská mystika a obohacuje umenie o citový vzťah k Bohu.
Idealizované typizovanie je zvláštnou metódou umeleckého zobrazovania. Zanedbávajú sa v nej jedinečné, individuálne, konkrétne a zmyslové znaky zobrazovanej osoby, predmetu či javu a uprednostňujú sa všeobecné znaky. Namiesto individuálnej charakteristiky vzniká idealizovaný obraz s tradičnými neprenosnými atribútmi a konštantnými vlastnosťami (napr. obraz svätca). Nejde o neschopnosť stredovekého človeka vidieť realitu, ale o vedomé úsilie dosiahnuť vzor morálnej dokonalosti.
V stredovekej umeleckej metóde absentovala psychologická motivácia deja. Literárne druhy a žánre (dráma, román, kronika) boli ponímané špecificky. Pomenovanie nebolo rozhodujúce. Stredoveká dráma mala epický charakter. Termínom tragédia sa označovala komédia a naopak. Kronika plnila funkciu náukovej literatúry, no súčasne, ba často v prevahe, mala umelecký charakter a „nedôveryhodne“ spracúvanú historickú tematiku. Románom sa vo svojej dobe nazývali rytierske eposy. Dnešný čitateľ teda nesmie hodnotiť tvorbu minulosti súčasnými kritériami.
V stredoveku neexistovala vnútorná zovretosť výstavby literárneho diela. Používala sa číselná kompozícia, ktorá vychádzala z antickej, biblickej a cirkevnej číselnej symboliky. Básnické diela mávali tri časti (invocatio, propositio, narratio). Až renesancia prišla s väčším zmyslom pre umeleckú kompozíciu.
Štylistické a jazykové prostriedky staršej literatúry boli rétorické. Vytvárali ornamentálny a emocionálny literárny štýl, a to najmä zásluhou amplifikačných a kumulačných štylistických a jazykových prostriedkov. Myšlienky a predstavy sa nimi vyjadrovali bohatšie, niekoľkonásobne. Rozmnožením a nahromadením viacerých slov či obrazov sa predmet, jav alebo dej opísal a osvetlil z viacerých strán a hľadísk.
Výber štylistických a jazykových prostriedkov, a tým celkový charakter štýlu a jazyka, nebol určovaný žánrom, ale predmetom opisu.
Existovali tri štýly závislé na postavení človeka, o ktorom sa písalo: nízky štýl (stilus humilis) - o nízkopostavenom človeku; stredný štýl (stilus mediocris) - o strednepostavenom; vysoký štýl (stilus grandiloquus) - o človeku vznešeného pôvodu.
Vzhľadom na špecifickosť staršej literatúry sa v praxi pri interpretovaní textu odporúča narábať s textami v antológiách, ktoré sú preložené a vyzbrojené poznámkovým aparátom.
Podrobnejšie o špecifických črtách píše Jozef Minárik v Stredovekej literatúre (Bratislava, SPN 1977) a s dôrazom na recepčné hodnoty Marta Keruľová v Nahliadnutiach do staršej slovenskej literatúry (Nitra, Univerzita Kon...