Epištolárna publicistika

Nedávno som na zastávke autobusu bola svedkom rozhovoru dvoch pánov v strednom veku, ktorí energicky a horlivo diskutovali o novinároch, týždenníkoch a novinách v nelichotivom svetle. Hovorili o tom, ako si „každý píše čo chce“, koľkokrát sa za pútavým titulkom skrývajú nevyvážené informácie, plné dohadov, neoverených skutočností a poloprávd. Niektorí čakajúci sa debate mlčky prizerali, no našli sa aj takí, ktorí na znak súhlasu otvorene prikivovali. Jedna dôchodkyňa vstúpila do debaty s výtkou, že niekdajšie rubriky pre čitateľov už dávno nahradila reklama. Tento zážitok vo mne vyvolal zmiešané pocity. Je pravda, koľko ľudí, toľko názorov. Ak s niečim nesúhlasím a chcem dosiahnúť nápravu, musím to prezentovať na správnom mieste. Ťažko povedať, či zastávka autobusu je tým správnym, no mňa tento rozhovor nenechal ľahostajnou. Aký je skutočný priestor určený čitateľom? Publikujú slovenské týždeníky aj kritické reakcie na ich články? Preto som sa rozhodla vo svojej seminárnej práci spracovať tému epištolárnej publicistiky v printových médiách. Hoci na Slovensku existuje dostatočný kolorit rôznorodej tlače, rozhodla som sa venovať týždeníkom. Ako špecifickú zložku som si vybrala Plus 7 dní, Život a Slovenka.