Taliansky neorealizmus

Taliansky neorealizmus. Spoločenské smery, v ktorých vznikal, mená tvorcov a základné znaky poetiky. PABLO PIERRE PASSOLINI – EVANJELIUM PODĽA SV. MATÚŠA

Koncom 40. rokov taliansky film ožil (a získal slávu) zásluhou neorealizmu, filmového hnutia, ktoré vzbudilo pozornosť na celom svete a zrodilo viacero významných filmových tvorcov. Pre toto hnutie boli príznačné filmy s výrazným, takmer vypnutým realizmom, prirodzením prostredím a používaním neprofesionálnych hercov. Vlna neorealizmu začínala Otvoreným mestom Roberta Rosselliniho a pokračovala filmami Vittoria De Sicu, najmä Zlodejmi bicyklov, Piera Paola Pasoliniho (Evanjelium podľa sv. Matúša, 1996), Federica Felliniho (La Strada, 1954, La Dolce Vita, 1960, Osem a pol, 1963, Júlia a duchovia, 1965). Naviac diskutovaným filmovým tvorcom sa v 60 rokoch stal Michelangelo Antonioni, ktorý tiež vzišiel z neorealistického hnutia.
Prvé desaťročie po nástupe fašizmu (1922) - živorenie na provinčnej úrovni. Obecenstvo bolo unavené kultom dív a konvenčným bombastickým historickým filmom a variantov starých úspechov - začalo uprednostňovať americký film. Mussolini pochopil význam filmu ako nástroja propagandy