Verejný ochranca práv v SR

Materiál spracúva inštitút verejného ochrancu práv v Slovenskej republike ako nezávislý ústavný orgán, ktorého úlohou je chrániť základné práva a slobody fyzických a právnických osôb pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánov verejnej správy a ďalších orgánov verejnej moci. Text najskôr približuje historické korene ombudsmana (najmä švédsky model a následné rozšírenie inštitútu v Európe) a potom sleduje vznik slovenskej úpravy po roku 1989. Uvádza právne východiská - ústavné zakotvenie v článku 151a a nadväzujúci zákon č. 564/2001 Z. z., ktorý upravuje pôsobnosť, spôsob ochrany práv a organizačné zabezpečenie prostredníctvom Kancelárie verejného ochrancu práv.

Súčasťou je prehľad procesu voľby verejného ochrancu práv Národnou radou SR, základné podmienky zvoliteľnosti a rámec funkčného obdobia. Materiál vysvetľuje, že verejný ochranca práv nie je „nadriadeným“ orgánom verejnej správy a nemôže rušiť rozhodnutia, ale môže vykonávať šetrenie, vyžadovať spisy a vysvetlenia, vstupovať do priestorov orgánov verejnej správy, komunikovať s osobami v zariadeniach, kde je obmedzená osobná sloboda, a zúčastniť sa ústnych prejednaní v správnom konaní. Zároveň definuje hranice pôsobnosti (napr. vo vzťahu k parlamentu, vláde, súdom a prokuratúre) a opisuje kontrolné mechanizmy, najmä povinnosť predkladať každoročnú správu o činnosti a možnosť predložiť mimoriadnu správu pri závažných zisteniach.

Záverom text uvádza obsadenie funkcie v SR a orientačný prehľad zdrojov, z ktorých vychádza.