Sociálna filozofia J. Locka

Úvod by bolo najvhodnejšie venovať vysvetleniu pojmu prirodzeného práva, ako kategórie, ktorá hrá snáď najdôležitejšiu úlohu u Locka, ale aj u ďalších teoretikov tejto tematiky. Lockova politická teória vyrastá z tejto náuky o prirodzenom práve. Snáď najtriviálnejšie je možné pojem vymedziť ako právo ktoré vyplýva z ľudskej prirodzenosti nezávisle od akejkoľvek zákonodarnej moci. Nezávisí od štátu, ale pramení z rozumu a ľudskej prirodzenosti. Prirodzené právo je teda „výraz akýchsi odvekých a neodlučných vlastností človeka ako spoločenskej a morálnej bytosti“ ((3), s. 288) , ktoré sa formujú už od čias starogréckej filozofie. Už sofisti rozlišovali možnosť niečoho čo je dané prírodou a niečoho čo je dané ľudskými ustanoveniami (morálnymi zásadami, právnymi predpismi). Prevažuje teda naturalistické poňatie človeka, ktorý patrí do prírody. V rámci rímskeho práva bolo prirodzené právo vymedzené ako právo prislúchajúce nielen človeku, ale každej živej bytosti. Kresťanské náboženstvo človeka denaturalizovalo a vyňalo z prírody. Ako to najvyššie a nadprírodné človeku vnútilo stredovekého Boha. Až obdobím renesancie a teda obdobím „znovuzrodenia človeka“ sa navrátil naturalistický obsah. Pri sekularizácií bol jedným z hlavných prostriedkov vo sfére sociálnej filozofie pojem prirodzeného práva.