Barok

Od druhej polovice 16. storočia sa v európskom umení, najmä výtvarnom, začala rozvíjať tvorba, ktorej cieľom nebol bezprostredný obraz skutočnosti, ale usilovala sa zachytiť a zdôrazniť duchovné a prírodné princípy, ktoré stoja za poznávanou skutočnosťou a ovládajú ju. Išlo o nový nielen umelecký, ale aj myšlienkový a kultúrny prúd, ktorý nazývame barok. Jeho kolískou bolo Španielsko a Taliansko. V nepriaznivých životných podmienkach sa začala rodiť beznádejnosť a pesimizmus, renesančná dôvera v ľudské činy a pozemské hodnoty sa znova strácala.
Protiklady baroku: Platnosť nadobúdalo presvedčenie vanitas vanitatum (márnosť nad márnosť) všetkého pominuteľného. Navonok vzrástlo uvedomenie si dôležitosti kresťanskej viery. Umelci hľadali istotu, obracali sa do večnosti k nadosobným a nadpozemským hodnotám. Barok tak robil prehnanou až deformujúcou dekoratívnosťou, pompéznosťou a patetickosťou, čím chcel ohúriť človeka a zapôsobiť na jeho zmysli. Ten sa zmietal v dramatických protikladoch medzi silami dobra a zla, túžbou po večnom živote i strachom zo smrti, nádejou na vykúpenie a hrôzou z večného zatratenia.